Based on a true story…alebo ako u nás na Slovensku funguje orgán na ochranu práv detí…
Jeden z mladších súrodencov má tažké zdravotné postihnutie. Chlapec k nám nastúpil v septembri a všetko sa zdalo byť v pohode, až teda na to, že matka za celý rok nenavštívila jedno rodičovské združenie a ani sa inak nezaujímala o prospech svojho syna. Chlapec si robil úlohy sám od seba v škole, vždy sa tešil na víkendy, ktoré trávil s tetou mimo domov, ťažko sa začleňoval do kolektívu, pretože si pri každej hre vynucoval pozornosť a nevedel sa s nikým bez nejakých škriepok hrať.
Zhruba v marci začal chodievať do školy v špinavom oblečení, matka ho zabúdala vyzdvihnúť z družiny a družinárka viedla dieťa domov, kde sa častokrát nevedela dozvoniť. Hovorili sme si…je toho na ňu veľa, tri malé deti, z toho jedno postihnuté, ktorému sme zbierali s celou školou štuplíky, aby s ním matka mohla ísť na liečebný pobyt.
Okrem špinavého oblečenia a zabudnutého dieťaťa v družine raz za čas a matky, ktorá v marci nevedela meno triednej učiteľky svojho syna, nám neprišlo nič podozrivé. Až do momentu, kedy nám jedného dňa tri týždne dozadu nevolala v piatok ráno teta matky, ktorá sa cez víkendy o nášho žiaka starávala, že sa jej nevie dovolať, či je chlapec v škole. V škole nebol a tak sme obe aj s kolegyňou leteli k nim, nevedeli sme čo sa deje, či sa niečo nestalo.…pred domom sme kričali volali, po chvíli vyšla matka a už sme vedeli, ktorá bije…Napitá, nespoznala nás a keď sme jej vysvetlili, že sme prišli “len” odviesť chlapca do školy, svojho syna, už oblečeného s taškou zatiahla dovnútra a nechcela pustiť von…ten za oknom plakal, ze chce isť za svojou pani učiteľkou.
Zdesene sme teda odišli preč, s tým, že matka musí prísť do školy v pondelok na pohovor, inak to budeme nútení hlásiť na sociálku. Prišla, kajala sa, že to bolo nedorozumenie, dohodla som sa s ňou, že vo svojom voľnom čase ju prídem navštívíť, že mi môže kedykoľvek zavolať, keď sa bude chcieť vyrozprávať a že to nejako dáme doporiadku…v stredu opäť neprišla po dieťa. So svojou učiteľkou čakal v škole ešte o piatej večer, potom ho bola zaviesť domov, kde jej opäť nikto neotváral…volali sme teda políciu, kedže sme vedeli, že okrem nej sú doma ešte dalšie dve malé deti. Polícia ju našla spiacu, opitú, po dychovej skúške 3 promile.
Večerná hodina, takže sa zas nedalo nič robiť, len telefonicky upovedomiť sociálku a odísť domov so strachom, či sa niečo cez noc nestane. Ako vyzeral dom, kde žiju tri malé deti ani nejdem opisovať, kedže sa mi z toho ešte teraz zdvíha žalúdok. Na druhý deň, my v škole, aj s našim žiakom, ktorého mama doviezla v napitom stave do školy, malé deti ostali samé doma. Doobeda nám volá sociálka, že sa pani nevedia dovolať a či by sme neprišli, že možno nám otvorí.
Neotvárala nikomu, takže zas musela zasahovať polícia. Stav o nič lepší než predchádzajúci deň, čo sme ich tam nechali. Bordel, špina, deti špinavé, hladné, ale štastné, že niekto zrazu v dome. Matka po fúkaní a tvrdení že nič nepila, opäť 3 promile. Ponúkli sme sa, že sa o deti postaráme. Postihnutý chlapec musel do nemocnice, kedže vyžaduje špeciálnu starostlivosť, najmladšie ani nie 3 ročné dieťa šlo so mnou, nášho žiaka si vzala jeho triedna učiteľka….že aspoň zatial, nech deti nemusia do domova, kedže nás poznali. Sociálka súhlasila s tým, že sa spravia rýchlo papiere, aby to bolo ok.
To bolo vo štvrtok, do pondelka sa nič nedialo, akurát kolegyňa bola v kontakte s chlapcovou tetou,ktorá v jej ťažkej situácii bola ochotná sa aspoň o neho postarať. Chlapec skončil u nej, najmladšie dieťa u mňa. Lenže skrz iný trvalý pobyt detí aj matky než v akom bol tento stav pôvodne riešený, do toho zasiahol UPSVaR Bratisava a oni nesúhlasili s ničím, čo bolo do tohto momentu vykonané. Nechápali, čo bolo také kritické na tom, že matku sme našli spitú pod obraz boží a že deťom pri nej hrozilo reálne ohrozenie na živote, že jej deti museli byť okamžite odobraté.
Výsledok? Matke stačilo vytriezvieť na dva dni, aby absolvovala pohovor na sociálke….upratať dom, aby bola sociálka spokojná z podmienok na bývanie a deti po týždni skončili nazad u nej. Lebo veď matke treba dať šancu. Je jedno, že má pani za sebou už jedno neúspešné liečenie. Že má za sebou rozvod skrz alkohol, že najstaršie deti zrejme tiež pre alkohol boli zverené do opatery otca.
Keď sa nás, ako školy pýtali, či sme názoru, že deti sú reálne ohrozené, odpovedali sme kladne. Deti nepozrel žiaden doktor, nerozprával sa s nimi žiaden psychológ, pretože keby sa najmä s našim žiakom rozprávali, dozvedeli by sa, že sa tam nechcel vrátiť, lebo maminka takto funguje často.
Keď som sa po oznámení, že deti idú nazad informovala, či je pani matka už vyliečená a ako bude zabezpečená ďalšia kontrola, kedže s deťmi žije sama, bolo mi stroho odpovedané, že to už nie je moja starosť.
Jediní, kto vyjadril úprimnú vďaku, že sa moja celá rodina týždeň z vlastných zdrojov starala o dieťa a boli sme ochotní starať sa aj naďalej, pokým by sa mama nevyliečila, boli pôvodné sociálne pracovníčky, ktoré tu, v tomto prípade jediné konali.
Mám za to, že človek robí chyby a treba mu dať šancu…ale žiaden alkoholik sa nevylieči za týždeň.
Ale to, že tu všetko funguje systémom, iba čo najrýchlejšie zamiesť pod stôl a dúfať, že sa nič vážne nestane mi zdvíha tlak. Možno nestane, ale vedomie, že deti budú ďalej žiť s osobou, ktorá si pýta peniaze v rôznych zbierkach na choré dieťa a viete, že v jej dome nemá školák ani len písací stôl, zato fajčiarsko-alkoholový kútik zriadený má, mi je z tohto štátu a fungovaniu v ňom trošku smutno…
